DANIELA

Pobyt v tme

1. marca 2020

Ešte pred pobytom, písala som si doma…

Nepamätám sa, kedy presne som prvýkrát počula o terapii tmou, myslím, že tak 3-4 roky vzad. Ale všimla som si, že vždy keď nato prišla niekde reč, tak som bola tá, ktorá nemala pri predstave na pobyt v tme strach. Skôr sa vo mne prebúdzal veľký záujem o túto – možno netradičnú skúsenosť.
A tak ma v januári tohto roku ťuklo, že je čas. Čas byť chvíľu sama so sebou v plnej kráse :). A bolo rezervované.
Písať konkrétne prečo, sa mi zdá nepotrebné, nech si ide každý svoju bublinku.
Ako to tam funguje?
Prídeš, pár hodín sa zoznamuješ s miestom, kde budeš pár dní bývať, radia aj skúšať na krátko zhasnúť a opäť zasvietiť.
Keď sa odhodláš, tak sa proste vypneš. Prvé dni človek môže dosť prespať. To čo sa deje ďalej, je veľmi individuálne, nájdete si ľahko veľa článkov kade tade. Od senzorickej deprivácie, cez spomienky, či nové vízie až po naplenie Vašej duše či snov…Ja Vám viem povedať len moju skúsenosť :).

Plánovala som 6dní, nedala som ani celé 4, doporučujú 7 a mnísi sa nám európanom smejú, pretože oni chodia na pol roka ?

Nástup

Pri bránke ma privítala milá Zuzka, ktorá mi všetko ukázala a vysvetlila.

Domček bol chutno útulný, prvá miestnosť s gaučíkom, hudobnými nástrojmi, som tam roztiahla karimatku, potom kuchyňka, hneď vedľa kúpelka s wéckom. Schodíkmi hore sa vyšlo do spáľničky. Všetko som si to pár hodín sledovala, chodila som hore dole s otvorenými očami na macherku. Už som začala cítiť v bruchu kadečo, len nie radosť?. Čo by som v tej chvíli dala za pohár vína. No nič, chcela som skúsenosť, tak ju tu mám, nádych- výdych. Dostavil sa rešpekt, taký, že sa mi už prestalo chceť rehotať.
Na stole bola moja večera, jablko, banán, oriešky…okeeej.
Skúsila som zhasnúť, išla som po tme na wécko, nejak som ho nahmatala, toaleťák som 3krát skopla, kým som ho chytila, kľud, nevadí, veď zapnem si ešte. Samozrejme, kým som našla svetlo tak som vrazila do dverí. Nevadí, som silná. Ok, ale už nie tak veľmi. Už som si bola úplne vedomá toho, čo ma čaká.
Zuzka mi hovorila, že predomnou tu bol jeden pán, ktorý ráno odišiel a poobede sa vrátil, že ešte musí byť pár dní v tme, aby niečo dokončil. Okeeej teda.

Vypínam sa

Svetlo aj mobil vypnuté, v domčeku som sama, klúčik mám zvnútra povytiahnutý, pretože raz za deň príde Zuzka s jedlom.
Som slobodný človek, prišla som lebo som chcela a tak isto kedykoľvek môžem výjsť.
Nakoľko je tma počas celého pobytu, tak nemáš šajnu o čase. Ale dalo sa to približne odhadnúť podľa psov alebo kohúta. Až kým Zuzka mi povedala, že ich kohút kikiríka hocikedy počas dňa. Takže dobre, nebude to ako v rozprávke, že začujem ho a viem, že Maruška rýchlo štrikuje ponožky, lebo je východ slnka. Už som cítila, že sa stratím v čase. A to ma znepokojovalo, čo nechápem doteraz, že načo mi to tam bolo. Asi pocit, že to mám pod kontrolou, alebo čo. Proste tam si ideš myšlienku 10násobne silnejšie ako tu. Tak isto aj všetky pocity su intenzívnejšie.
Idem spať, nech nám to prejde. Mne a mojim myšlienkam, ktoré boli zrazu asi za 10tich.
Asi som zaspala, asi je ráno, netuším, ale cítim sa super. Prvá noc odfajknutá. Obliekla som sa, po schodíkoch pár krát nabúraná trafila na wécko. Pastu som si dala rovno na zuby, lebo kefku by som isto netrafila. Bože, cítim sa ako majsterka sveta. A teraz čo? Aký je plán dňa?
Humor ma neopúšta, ani moje myšlienky. Necítim hlad, vodu pijem oveľa viac ako doma. Kks, takéto nadstavenie by sa mi aj doma zišlo. No níč idem cvičiť, pobúchať si na bubnoch, zaspievať Mandarinku Darinku, niečo napísať atď… neviem koľko času som bola hore ale už prvé ráno sa mi zdalo nekonečné. Pozdrav slnku som si dala 5krát, opäť silný pocit o šikovnosti?.
Klo klop
Prišla Zuzka s výborným jedlom. Každý deň chodí raz za deň s obedárikom, vždy v inom čase, aby sme nevedeli, koľko je hodín. Bože a ja tu myslím len na to, koooľko je hodín. Prezradila mi, 11:45. Nevedela som či sa mám tešiť alebo plakať. Trošku sme pokecali a išla.
V obedáriku boli 3výborné jedlá, kaša, polievka a ryža s niečim. Dala som si polievku a bola som plná a zaspala som. Asi vyberiem doma v kuchyni žiarovku. Isto som sa zobudila ešte v ten deň. Máš volný program, hovorím si, hmmm.

A takto išiel deň za dňom.
Mala som kopec snov, čo bolo pre mňa zaujímavé, pretože doma nesnívam. Bolo to ako filmy, niekedy som nevedela, či to je sen alebo predstava. Trošku scifi.

Tma ako taká mi problém nerobila vôbec problém, čo doteraz nechápem, ale veď dobre, som rada.
Skôr mi vadila samota.
Zaujímavé bolo, že som si tam išla poriešiť jednu svoju vec, ale tma mi ukazovala niečo úplne iné.
V jedno ráno hovorím Zuzke, zajtra končím Zuzi, o deň skôr teda.
A ešte v ten deň som cez obed zapla mobil a volala som, že končím. Úplne rozhodne. Ako sa hovorí, bez hanby.

Neľutujem, že som tam išla, neľutujem, že som nedokončila( dooobre trochu aj áno zo zvedavosti, čo by prišlo), ale prijala som fakt, že toto bolo v mojich silách a čo sa mi ukázalo, sa malo.
Tak sa píše, že tma lieči a že nám ukáže….

Knihu ani básničky som tam veru nenapísala, už tento blog je môj vrchol.
A ostatné, to pravé pre mňa, ostane v mojom tmou počarbanom zošite. Plnom pocitov, myšlienok, uvedomení a vďaky.
O dozvukoch ani nehovorím, vraj trvajú aj 2-3 mesiace :).

Ak sa Vám blog páči kludne zdielajte, poteším sa.
Ak máte chuť napísať mi, tak mi napíšte 🙂
Ak chcete sledovať moju prácu tak ma nájdete na instagrame/ danielinuholpohladu